Choď na obsah Choď na menu
 


Jednotky 1. aeromobilnej divízie počas bitky v údolí Ia Drang

 

Obrázok Vietnamská vojna bola vojna, ktorá medzi rokmi 1964 a 1975 prebehla ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako bombardovacia vojna (Rolling Thunder) nad Severným Vietnamom.

 

Vo Vietname je tento konflikt známy ako Americká vojna. Intervencia USA vo Vietname znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj Vojna v Indočíne). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku Vietnamskej vojny, najčastejšie rok 1957 či 1954.

 

Na jednej strane bojoval vojenský zväzok Spojených štátov amerických, Vietnamskej republiky (Južný Vietnam), Austrálie a Kórejskej republiky. Na strane druhej to bol vojenský zväzok Vietnamskej demokratickej republiky (Severný Vietnam) a Národného oslobodzovacieho frontu (Vietkong), partizánskej komunistickej organizácie infiltrujúcej Južný Vietnam.

ZSSR a Čína poskytovali Severnému Vietnamu a Národnému oslobodzovaciemu frontu vojenskú pomoc, priamo však nezasahovali. Od roku 1970 USA rozšírili svoje vojenské akcie, najmä ničivé bombardovania, na susedné štáty Kambodžu a Laos, ktoré (nie však dobrovoľne) poskytovali Vietkongu a severovietnamskej armáde nástupiská pre útoky na Južný Vietnam.

  

Po porážke Francúzov bola Indočína roku 1954 rozdelená na Kambodžu, Laos, Severný Vietnam (Vietnamskú demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Vietnamskú republiku – s vedením v Saigone). Obe časti krajiny boli rozdelené 17

. rovnobežkou a v priebehu dvoch rokov sa mali zjednotiť po demokratických voľbách, ktoré sa ale nikdy nekonali.

 

Komunisti sa rozhodli, že krajiny zjednotia silou. Na severe sa komunistom, prevažne vďaka solidárnej pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo rýchlo vybudovať silnú armádu a už po dvoch rokoch boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu.

 

Tí začali so svojimi teroristickými a diverznými aktivitami v Južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom ich činnosti bolo zjednotenie oboch krajín a nastolenie socialistického zriadenia. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali takzvanú Ho Či Minovu cestu.

 

Zo Severného Vietnamu viedla sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, kopírujúc západnú juhovietnamskú hranicu, prechádzajúcu pohraničnými oblasťami susedného Lao

su a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrol

ou severovietnamskej armády (Vietnamskej ľudovej armády – VĽA) a partizánov. V tomto období ale komunistov ešte podporovalo miestne obyvateľstvo, ktoré v partizánoch videlo záchranu z biedy, do ktorej uvrhla krajinu vláda v Saigone. Tá bola prehnitá a nespoľahlivá, tak ako celý byrokratický aparát plný úradníkov, ktorým v prvom rade išlo o vlastné blaho. To spolu s tým, že ani juhovietnamská armáda (ARVN – Army of the Republic of Vietnam) nebola schopná zastaviť alebo potlačiť partizánov rozvírilo politickú scénu.

 

V roku 1961 začala juhovietnamská vláda, za pomoci zahraničných odborníkov realizovať tzv. program strategických dedín. Náplňou programu, ktorý mal chrániť vidiecke obyvateľstvo pred útokmi partizánov, bolo sústredenie civilistov do opevnených dedín. Okrem izolácie ľudí od partizánov, ktorá by posilnila moc centrálnej vlády mala byť v týchto opevnených dedinách dostupná kvalitnejši

a zdravotná starostlivosť a vzdelávanie. Strategické dediny však čoskoro infiltrovali sympatizanti partizánov. Väčšinu roľníkov na programe rozhorčovalo najmä to, že ich odtrhol od rod

nej pôdy. To spolu s neochotou vlády zaviesť pozemkovú reformu spôsobovalo ďalšiu nespokojnosť roľníkov, veľká časť ktorých pracovala na draho prenajatej pôde veľkých vlastníkov pôdy. Projekt poznačila aj korupcia úradníkov a snaha budovať strategické dediny za každú cenu. Projekt strategických dedín začal zaostávať za svojimi cieľmi a jeho najväčšou prehrou bola likvidácia prvej vzorovej strategickej dediny partizánmi.

 Vodca Južného Vietnam

u Ngo Dinh Diem sa stal čoskoro veľmi nepopulárny. Jeho desaťročné účinkovanie na juhovietnamskej politickej scéne ukončil za tichej americkej podpory prevrat skupiny dôstojníkov ARVN 1. novembra 1963, pri ktorom bol Diem a jeden z jeho bratov zavraždený.

 

Vojaci ARVN počas útoku

 

Obrázok

Situácia vo Vietname sa začala čoskoro zhoršovať, nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád. Za 9 mesiacov sa vystriedalo 13 juhovietnamskych vlád. Problémy začali aj s partizánmi, ktorí boli zhodou okolností do tej doby v útlme, kvôli rozbrojom vo vlastných radoch. [1] V roku 1959, sa odhadoval počet partizánov Vietkongu na 5 000[2]. Do roku 1964 ich počet presiahol 100 000[2]. Podľa tvrdení Vincenta Demmu, vychádzajúceho z predpokladu, že proti jednému partizánskemu bojovníkovi musí stáť 10 vojakov, na potlačenie takto silného partizánskeho hnutia by bolo potrebné angažovanie všetkých ozbrojených síl, ktoré mali USA k dispozícii. Roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 Američanov, väčšina z nich boli vojenskí poradcovia a iní odborníci, ktorí sa nezúčastnili priamo bojov s partizánmi.

 

30. júla 1964 sa malé juhov

ietnamské komando zúčastnilo na akcii, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia Severného Vietnamu[3]. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. V oblasti, ale údajne stále v medzinárodných vodách, sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec USS Maddox. Ten v Tonkinskom zálive 2. augusta pri odchode z oblasti atakovali tri torpédové člny severovietnamského námorníctva, celá udalosť sa stala známa ako Tonkinský incident. O dva dni neskô

r USS Maddox spolu s ďalším torpédoborcom USS Turner C. Joy zasiahol ď alší útok, je však veľmi pravdepodobné, že išlo o omyl. Američania ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, ako búrka vyradila ich rádiovú i radarovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident najprv varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. No po druhom útoku na lode schválil jednorázové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.

Na prvých náletoch usk utočnených 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva zúčastnili aj americké lietadlá z 3 lietadlových lodí kotviacich v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresií v juhov

ýchodnej Ázií. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roka 1964 vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu.

 

Vylodenie námornej pechoty pri Da Nangu

 

Obrázok

1965

 

Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 komunistických partizánov. Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útoku počítal s tým, že zaútočia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhšiu dobu. Po dosiahnutí morského pobrežia by rozdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali.

 

Vo februári navštívil VDR predseda sovietskej vlády Alexej Kosygin, ktorý prisľúbil zvýšenie sovietskych dodávok zbraní. Tie prúdili do krajiny najmä po železnici z Číny a tiež cez prístav Haifong.

 

22. februára 1965 požiada l gen

erál William Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom amerických vojsk vo Vietname, o posily, ktoré mali zabezpečovať dôležité letisko v Da Nangu, na ktorom sa už dlhšiu dobu nachádzali jednotky letectva a v ktorého blízkosti sa nachádzalo niekoľko tisíc partizánov Vietkongu. Medzi 5. a 8. marcom sa vylodilo 3500 Námorných pešiakov, tvoriacich 9. brigádu USMC, pri Da Nangu. Onedlho po tom, čo sa Američania zakopali okolo letiska v Da Nangu, začali podnikať pešie hliadky, pri ktorých pátrali po partizánoch, ohrozujúcich základňu. Onedlho prišli do Vietnamskej republiky aj ďalšie jednotky Námornej pechoty a 20 000 príslušníkov zabezpečovacích a logistických jednotiek, ktorí mali tvoriť predmostie pre prípadné zvyšovanie počtu nasadených jednotiek. Prezident Johnson sa rozhodol dať americkým jednotkám príkaz, aby aktívne vyhľadávali a ničili nepriateľa. Tento príkaz bol pred verejnosťou držaný v tajnosti 2 mesiace. 20. apríla sa v Honolulu na Havajských ostrovoch stretol prezident Johnson so svojimi najvyššími poradcami, vrátane Roberta McNamaru, generála Williama Westmorelanda, náčelníka generálneho štábu generála Earla Wheelera, prezidentovho poradcu Williama Bundyho a veľvyslanca Taylora, ktorí odporučili prezidentovi aby vyslal do Vietnamu ďalší

ch 40 000 vojakov.

 

3. mája dorazila do Vietnamu prvá jednotka Americkej armády. Išlo o 173. výsadkovú brigádu, ktorá bola premiestnená z japonskej Okinawy do Bien Hoa, ležiaceho na strategicky dôležitej ceste č. 1 severovýchodne od Saigonu, kde mala tvoriť nárazníkové pásmo pri častých útokoch Vietkongu na hlavné mesto.

 

Komunisti zatiaľ 11. mája 1965 odštartovali ofenzívu, tým že rozdrvili jednotky ARVN v provincii Phuoc Long, sever ne od Saigonu. Ich pomerne dobrý plán sa ale spoliehal na to, že im nebudú Američania klásť odpor. Americké velenie sa ale rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe veľa partizánov.

 

18. júna prebral vládu v Saigone Nguyen Cao Ky, ako nový premiér spolu s novým prezidentom Nguyenom Van Thieuom vytvorili už 10. vládu za posledných 20 mesiacov. Američania sa do prevrato

v nemiešali, ale boli si vedomí ako oslabujú beztak vojnou ničenú krajinu. V deň prevratu prebehol prvý z náletov osemmotorovými bombardérmi B-52 v juhovýchodnej Ázií. V rámci operácie Arc light vyštartovalo 27 bombardérov B-52F zo základne na ostrove Guam v Tichom oceáne, aby bombardovali oblasti obsadené Vietkongom. Pri nálete boli stratené prvé dve lietadlá B-52 po tom čo sa zrazili vo vzduchu

 

28. júla oznámil americký prezident verejnosti, že do Vietnamu bude vyslaných ďalších 44 plukov vojska. Počet Američanov vzrastie na 125 000 mužov. Taktiež mesačné odvody vzrastú zo 17 000 na 35 000 brancov mesačne. Prezident potom požiadal Kongres o dodatočných 1,7 miliardy dolárov na vedenie vojny v juhovýchodnej Ázií. Na konci júla sa v zátoke Cam Ranh vylodila 101. výsadková divízia „Screaming eagles“, ktorá si postavila základňu neďaleko pobrežného mesta Quang Ngai. Počas najbližších 2 rokov divízia operovala v ťažkom teréne Centrálnej vysočiny. 22. augusta táto jednotka začala operáciu Gibraltar, ktorá mala spraviť priestor pre príchod 1. aeromobilnej divízie. Počas bojov jednotky 101. výsadkovej divízie spolu s jednotkami Námornej pechoty odblokovali cestu QL-19 spájajúcu Qui Nhon a Plei Ku, zároveň sa prebojovali do oblasti An Khe, kam sa mala nová divízia premiestniť. Okolie mesta An Khe na Centrálnej vysočine sa vyznačovalo silnou aktivitou Vietkongu, počas operácie Gibr altar bolo zabitých viac než 200 komunistov. Prvé jednotky 1. aero

mobilnej divízie sa vyloďovali v prístave Qui Nhon od 11. do 13. septembra.

 

Helikoptéry U.S. Army vysadzujú pechotu v Ia Drang

 

Obrázok1. aeromobilná divízia nemala do tých čias vo svete obdobu. Mala k dispozícii 440 vrtuľníkov bolo schopných v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra 1965 bol vyslaný 7. pluk aby zaistil údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon. Kopec pretkaný sieťou tunelov, bol základňou VĽA o čom však Američania netušili. Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe a rozhodli sa na Američanov zaútočiť.

 

7. pluk sa dostal do obkľúčenia, avšak vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení americkí vojaci boli odsúvaní vojenskými vrtuľníkmi. Vrtuľníky tiež privážali muníciu a poskytovali vojakom krytie. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, strategické bombardéry B-52, tak boli na priamu podporu jednotiek použité po prvý krát

. Partizáni uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať.

 

Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok b ojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou.

 

1966

 
Vojna ale nebola pre americkú stranu ani zďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Generál William Westmoreland, bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na obnovenie síl, a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Ku koncu roka bolo vo Vietname už vyše 300 000 amerických, 50 000 juhokórejských a austrálskych vojakov.

 

Bombardovanie severu

 
Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej  Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta.

 

Bombardovanie ale bolo vedené veľmi neohrabaným spôsobom. Vojenskí experti a poradcovia amerického prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou, a

aby nepripravili o život sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej protivzdušnej obrany. Americké politické špičky sa rozhodli chrániť životy tých, ktorí len čo dokončia stavbu týchto zariadení, budú zostreľovať ich lietadlá.

 

Do polovice 70. rokov mala Vietnamská demokratická republika najdokonalejšiu protilietadlovú obranu na svete. Nálety však pokračovali, od roku 1965 s prestávkami až do roku 1973. Za 8 rokov priniesli smrť 100 000 civilistom a spôsobili ohromné materiálne škody.

 

Americkí vojaci pri východe z partizánskeho tunelu

 

Obrázok

1967

 

To všetko však neznamenalo nič oproti hrôzam, ktoré sa diali v Južnom Vietname. V januári 1967 obkľúčili jednotky americkej a juhovietnamskej armády oblasť tzv. „železného trojuholníka“, na západ od Saigonu. Oblasť sa Američania snažili márne dobyť už dlhšiu dobu. V tejto opevnenej oblasti sa ukrývalo veľké množstvo partizánov a boli odtiaľ často podnikané útoky proti Saigonu.

 

V priebehu niekoľkých dní americké a juhovietnamské jednotky oblasť obsadili, padlo pri tom 78 Američanov a asi 700 partizánov, ďalších 400 ich bolo zajatých. Nečakaný útok síce partizánov zaskočil, ale tí nestratili duchaprítomnosť a prevažná väčšina z nich sa stiahla z oblasti bez boja. Americké jednotky asi mesiac preskúmávali oblasť, ničili bunkre a sklady, ale nakoniec z oblasti odišli, čím dovolili partizánom vrátiť sa.

 

V tom istom čase navrhli USA severovietnamskej strane rokovania o mieri. Komunisti ich odmietli. USA obnovili nálety, pričom pomoc Južnému Vietnamu poskytlo aj Thajsko, ktoré vyslalo 3 000 vojakov a poskytlo americkému letectvu svoje letecké základne.

 

Odpor proti vojne v USA pred rokom 1968 a falšovanie reality médiami [upraviť]

 

V USA sa od polovice 60. rokov rozmohlo pacifistické hnutie, ktoré žiadalo ukončenie vojny vo Vietname. Vojna sa práve v tejto dobe stávala čoraz viac nepopulárnou, sčasti aj pre to, že do Vietnamu bolo vysielaných čoraz viac Američanov. Koncom roku 1967 ich tam bolo 463 000, z toho väčšiu časť tvorili povolaní 18 a 19–roční branci, ktorým bol zmysel vojny prinajmenšom nejasný. Proti vojne prebehlo niekoľko veľkých demonštrácií po celom svete.

 

Len málo z účastníkov týchto demonštrácií skutočne vedelo, čo sa vo Vietname odohráva. Média v tej dobe veľmi prekrucovali fakty o vojne. Zábery bojov, ktoré si mohli televízni diváci denne pozrieť vo večerných správach, vyvolávali len zhnusenie nad vojnou a americkou prítomnosťou v nej, nik však nepoukazoval na hroby plné civilistov postrieľaných osloboditeľmi z Vietkongu, ani povešaných členov organizácie pre rozvoj vidieka, ktorých popravili komunis ti za spoluprácu so „západnými imperialistami“.

 

Na demonštráciách pred Bielym domom pritom ľavicovo orientovaná mládež mávala vlajkami Vietkongu a svojich krajanov bojujúcich vo Vietname označovala za vojnových zločincov.

 

Americký výsadkár s guľometom M60 a potrebnou zásobou munície

 

ObrázokKoniec 1967 a 1968

 Práve v tejto rozporuplnej dobe, začalo Hanojské politbyro plánovať novú ofenzívu, ktorá by vyhnala Američanov z krajiny. Severovietnamci naplánovali novú ofenzívu na sviatky „Tet“, vietnamský Nový rok – najväčší sviatok v roku, keď bude prímerie, Američania budú menej ostražití, Juhovietnamci budú oslavovať a väčšina z ich vojakov bude na dovolenkách doma.

 

Američania od konca roku 1967 zachytávali správy a zajatcov, ktorí tvrdili, že príde ofenzíva ktorá vyženie všetkých interventov z krajiny. Týmto správam neprisudzoval nikto veľký význam, pretože práve počas roku 1967 utrpelo partizánske hnutie najťažšie porážky.

 

Z čisto vojenského hľadiska bolo pre partizánov nemožné udržať obývané oblasti, na ktoré sa ofenzíva mala sústrediť, pod kontrolou. Partizánom sa ale postupne podarilo odlákať veľké množstvo amerických jednotiek do neobývaných pohraničných oblastí. Jednou z nich bola odlúčená základňa americkej Námornej pechoty Khe Sanh, nachádzajúca sa neďaleko miesta, kde sa stretávali juhovietnamská, severovietnamská a laoská hranica. Tu sústredili partizáni a VĽA obrovské množstvo vojakov a vydali falošné správy o tom, že hlavný útok celej ofenzívy bude smerovať práve sem.

 

Zatiaľ čo sa celý svet  pozeral na boje v okolí Khe Sanhu, Vietkong infiltroval všetky významnejšie juhovietnamské mestá. Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť koncom januára 1968 prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie, keď sa v noci z 29. na 31. januára 1968 spustili nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov. Sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN ktorá sa na počudovanie nedala zaskočiť, sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest.

 

Jediné väčšie mesto, v ktorom sa partizáni udržali dlhšie bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov.

 

Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistickí komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Uprostred toho všetkého sa americká Námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov pokúš ali o protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Partizáni viedli účinné protiútoky a často zatlačovali námornú pechotu z ťažko nadobudnutých pozícii späť. Vietkong sa pri tom do značnej miery spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj kvôli prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta muselo byť vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára 1968 padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely.

 

Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov a juhovietnamcov. Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 amerických a juhovietnamských vojakov, ďalších 3 000 bolo ranených. Padlo vyše 5 000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil asi 3 500 obyvateľov mesta, ďalších 2 000 sa stalo obeťami bojov a 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou.

 

Kým sa zvyšo k krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh. Tá bola od 21. januára 1968 obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to jedno z najintenzívnejšie bombardovaných miest v histórií vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začali začiatkom apríla ustupovať. 1. aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla opäť prekročiť hranice Vietnamskej republiky.

 

VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale americká základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná na pospas partizánom, ktorí sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať.

 

Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami iba nenávisť. V priebehu prvého týždňa bojov padlo okolo 30 000 partizánov. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v t elevízií nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým. Akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V Spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli americké vojská stiahnuté.

 

Ráno 16. marca 1968 vkročili americkí vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do dediny My Lai. Veliteľ americkej jednotky následne prikázal svojim mužom zaútočiť na civilistov, masaker neprežilo asi 350 až 500 civilistov. Nešlo o ojedinelý incident, americkí vojaci si často vylievali zlosť na civilnom obyvateľstve, na ktorom im vôbec nezáležalo, partizáni ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s ešte väčšou krutosťou ako cudzinci.

 

Civilisti si počas vojny vytrpeli, ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán, ako výsmech znie to, že partizáni, Američania aj juhovietnamci tvrdili, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud. Partizáni však svoje brutálne metódy dotiahli najďalej, neváhali  mrzačiť a zabíjať svojich krajanov, používať ich ako živé štíty, a pri tom ešte drzo obviňovať Američanov z barbarských vojnových zločinov, ktoré páchajú na vietnamskom ľude.

 

"…zdalo sa, že neutráli sú na tom zo všetkých najhoršie. Zabíjal ich Vietkong, zabíjala ich Juhovietnamská armáda. Úbohí nešťastníci."[4]

 

Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu, tento fakt si však v tej dobe uvedomoval asi len málo kto. Vietkong bol po ťažkých bojoch doslova zmasakrovaný. Jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť VĽA, ktorá už ale nebola tvorená presvedčenými bojovníkmi, ktorí sa postavili proti svojej vláde v Južnom Vietname, ale mladými brancami zo Severného Vietnamu.

 

Vietnamská vojna v tej dobe stratila ráz národooslobodzovacieho boja. Stala sa vojnou dvoch suverénnych štátov. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehlo žiadne väčšie ozbrojené stretnutie. To ale neznamenalo, že vojaci ďalej neumierali v nezmyselných prestrelkách v džungli, p aľbou ostreľovačov, či pri drvivých útokoch amerického letectva. Partizáni sa začali viac sústreďovať na kladenie mín a partizánske prepady. Ďalej sa pokúšali udržať si aspoň tie oblasti, ktoré mali pod kontrolou pred ofenzívou „Tet“.

 

  Jednotky 101. výsadkovej divízie

 

Obrázok 1969

 

30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. Vo Vietname sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať.

 

Rok 1969 bol na bojové operácie v porovnaní s tými predošlými pomerne pokojný. V máji prebehol v blízkosti údolia A Shau desaťdňový boj o kótu 937, ktorú sa snažili dobyť jednotky 503. a 506. pluku 101. výsadkovej divízie. Pri boji došlo k nepríjemnému omylu, keď vrtuľníky vzdušného delostrelectva spustili v neprehľadnom teréne paľbu do vlastných jednotiek, zabijúc 2 a zraniac 35 amerických vojakov. Pričom tým pomohli nepriateľovi odraziť prebiehajúci útok amerických výsadkárov. Postup k vrcholu bol zdĺhavý, prevažne kvôli kompli kovanému terénu a odhodlanej obrane nepriateľa. Kopec bol pretkaný tunelmi a partizáni boli preto schopní každú noc privážať posily a odvážať ranených. Palebné bunkre im pritom poskytovali solídnu ochranu dokonca aj pred útokmi letectva a delostrelectva. Americké jednotky na kopec vychŕlili 450 ton bômb a 68 ton napalmu. Vrcholec kopca bol na konci boja celkom bez stromov. Väčšina vojakov VĽA sa poslednú noc bojov stiahla. Temeno kopca bolo dobyté 20. mája 1969. Americkí vojaci ho pomenovali „Hamburger Hill“, podľa toho, že boje na ňom robili z vojakov hamburgery. Boje oň stáli život 47 Američanov a ďalších 372 bolo ranených. Američania napočítali 630 tiel mŕtvych vojakov VĽA, 7. a 8. prápor 29. pluku VĽA boli prakticky zničené. Americké jednotky na vrchole nasadli na vrtuľníky a odleteli na základňu, pričom tak dovolili Severovietnamcom znovu obsadiť kopec bez boja.

 

3. septembra 1969 zomrel Ho Či Min, vodca vietnamskej revolúcie vo svojom závete prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca.

 

14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórii USA, zúčastnilo sa na nej 250 000 demonštrantov. Veľa protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v USA trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia. Do konca roku 1969 odišlo z Vietnamu 115 000 amerických vojakov, dovtedy už prekročili americké straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na polmilióna vojakov juhovietnamskej armády - začala sa tzv. „vietnamizácia“. Nový americký prezident Richard Nixon síce začal so sťahovaním amerických jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť.

 

Douglas A-1H Skyraider, jedno z posledných vrtuľových lietadiel používaných na priamu podporu pozemných vojsk, jún 1970

 

Obrázok 1970

 

Jedným so strategických ťahov Američanov bolo v apríli 1970 prekročenie kambodžsko-vietnamských hraníc a útok na časť Kambodže, kade prechádzala Ho Či Minova cesta. Jej prerušenie malo čiastočne sťažiť situáciu partizánom odrezaným na juhu. V USA ale rozšírenie bojových operácií aj na Kambodžu spôsobilo veľké nepokoje, pri jednej demonštrácií boli zastrelení 4 študenti na univerzite vo Ohiu. Následne bolo zatvorených 400 vysokých škôl po celých USA, kým sa nepokoje medzi študentami neutíšia. Aby upokojil verejnú mienku, Nixon oznámil, že americké jednotky preniknú len 40 km do vnútrozemia Kambodže, ako aj to že sa po čase stiahnu späť do Vietnamu. To samozrejme partizáni čoskoro využili a okamžite sa bez boja stiahli za toto 40 km pásmo, kde boli v bezpečí. Pri bojoch v Kambodži padlo okolo 350 amerických vojakov. V tom istom období partizáni ako odvetu zabili v Južnom Vietname pri rôznych často i bombových útokoch 450 civilistov.

 

Spolu s odchodom z Kambodže prebiehalo aj sťahovanie amerických vojsk z Vietnamu, v jednotkách klesla morálka, nikto nechcel byť posledným padlým Američanom vo vojne. Na počiatku roku 1970 dokonca jedna čata pechoty 1. Aeromobilnej divízie odmietla vykonávať rozkazy svojho nového mladého veliteľa, zahodila zbrane a zostala v džungli celý mesiac, dokým mladého poručíka neodvolali a nedovolili sa vojakom vrátiť k pristávacej ploche inou cestou, než tou ktorou prišli. (Pre pochopenie – vojaci pre návrat z prieskumných misií nezvykli používať tú istú cestu, po ktorej prišli, pretože im hrozilo nebezpečenstvo, že ich na nej bude čakať nepriateľská pasca, alebo míny. Nový veliteľ pravdepodobne o podobných zaužívaných postupoch vôbec nevedel. V neskoršom období sa podobné incidenty opakovali.) Čoraz viac starostí o ochranu krajiny prechádzalo na plecia ARVN. Stúpal počet jej vojakov, ale ich odhodlanie bojovať bolo dosť nízke. Vysokú bojaschopnosť porovnateľnú s am. jednotkami si udržalo iba niekoľko málo divízií.

 

Pokračovali tiež odvetné nálety na Laos, Kambodžu a Severný Vietnam. Prezident Nixon varoval Hanoj, že intenzita náletov sa zvýši, ak budú útoky na Južný Vietnam naďalej pokračovať.

 

1971

 

V nasledujúcom roku prebehla invázia do Laosu, jej sa už však neúčastnili žiadni americkí pešiaci, asistovali iba letci a posádky vrtuľníkov, ktorí pomáhali pri bojoch juhovietnamskej armáde. Severovietnamci ale využili blízkosť svojich základní a vrhli do boja všetko čo mali. Juhovietnamci sa nakoniec z Laosu predčasne stiahli, za vysokých strát.

 

V tej istej dobe komunisti v Severnom Vietname intenzívne zbrojili. Svoju armádu vyzbrojovali novými tankmi a delostrelectvom. Bola to doslova ťažká výzbroj, v porovnaní s tým čo nasadili proti Američanom v predošlom období. Začali tiež prípravy novej ofenzívy, ktorá sa mala začať na jar roku 1972.

 

1972

 

30. marca 1972 zaútočilo 15 divízií, teraz už prevažne VĽA, na juh zo všetkých strán – teda z Kambodže, Laosu ako aj cez demilitarizovanú zónu (hranicu oboch Vietnamov, na ktorej sa dovtedy nebojovalo). Útok hlavne vďaka masívnemu nasadeniu tankov napredoval pomerne úspešne. Jednotky ARVN ktoré obraňovali demilitarizovanú zónu boli rozdrvené. 29. apríla padlo do rúk komunistom po ťažkých bojoch strategicy dôležité mesto Quang Tri, najväčšie juhovietnamské mesto ležiace severne od Hue. Po jeho páde sa po ceste č. 1, hrnuli do zdanlivého bezpečia k Hue tisícky civilistov utekajúcich pred bojmi. VĽA ale cestu preťala a začala ju po celej dĺžke ostreľovať. Pri nechutnej masakre zahynulo okolo 2000 civilistov. Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli vedené po prvý krát naozaj efektívne a bez obmedzení. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN. Tak sa postupne komunistická ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila. Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov.

 

Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli 8. júna 1972 pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené napalmové bomby na civilné obyvateľstvo v osade Trang Bang. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny.

 

Od roku 1972 sa americká účasť zúžila na leteckú podporu, stroje F-4N Phantom II

 

Obrázok1973 – 1974

 

Sila náletov prinútila komunistov po prvý krát si seriózne sadnúť k rokovaciemu stolu. Parížske rokovania ale boli zradou Južného Vietnamu, pripomínajúcu Mníchovskú dohodu, ktorá spečatila existenciu predvojnového Československa. Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, Vietkongom a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1973 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zvyšok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní.

 

Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať. Komunisti ju ignorovali aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Thieu to však musel akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc. Práve v tej dobe (začiatok roka 1972) prepukla v USA aféra Watergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Od začiatku prímeria do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN.

 

1975

 

Komunisti, celkom istí, že USA, už nebudú zasahovať do bojov, začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie Juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali z USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina. Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti.

 

Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom, a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca 1975. Zbytok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos a po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov, už 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov 60 km od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. Začali sa boje o Saigon.

 

Posádka lietadlovej lode zahadzuje vietnamský UH-1 do mora aby uvolnila miesto pre pristátie ďalších strojov

 Obrázok

Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Pristávacie zóny sa nachádzali na základni Tan Son Nhut a v areáli amerického veľvyslanectva v Saigone. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Do oblasti pristávacích zón sa tlačili obrovské davy vietnamských civilistov a vojakov. Pri odlete posledných vrtuľníkov sa museli americkí Námorní pešiaci pred rozhnevanými zástupmi brániť slzotvorným plynom a pažbami zbraní. Na základni Tan Son Nhut boli zaznamenané aj posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich ešte nemal 21 rokov. Americké a vietnamské vrtuľníky privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce vrtulníky UH-1 (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. (USA stratili v priebehu rokov 1962 – 1973 v juhovýchodnej Ázií neuveriteľných 4860 vrtuľníkov, z toho 2588 v boji).

 

Márnu obranu Saigonu prerazilo 10 komunistických divízií. Delostrelecká paľba ustala a mestom sa valili tanky T-54. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka Vietkongu. Nasledujúci deň, 1. mája 1975, sa vyše desať rokov trvajúce boje skončili.

 

2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika.